Florian Illies odhaľuje vyhnanstvo Mannovej rodiny na Azúrovom pobreží!
Nová kniha Floriana Illiesa skúma exil Thomasa Manna na Azúrovom pobreží v 30. rokoch 20. storočia a výzvy, ktorým jeho rodina čelila.

Florian Illies odhaľuje vyhnanstvo Mannovej rodiny na Azúrovom pobreží!
Florian Illies svojou novou knihou „Keď zapadá slnko“ vytvoril živú panorámu exilu literárnej rodiny Thomasa Manna na Azúrovom pobreží v 30. rokoch 20. storočia. Tento príbeh je silným svedectvom o výzvach a napätí, ktoré priniesol život v exile. Príbeh sa začína v roku 1933, keď po nástupe nacistov k moci v Nemecku našli Mannovci útočisko v malom rybárskom mestečku Sanary, ktoré sa rýchlo stalo obľúbeným útočiskom nemeckých spisovateľov. Podľa ga-online.de, Thomas Mann, ktorý prišiel so svojou manželkou Katiou a dvoma deťmi, zažil obdobie charakterizované stresom a vnútorným konfliktom.
Sanary s približne 3000 obyvateľmi sa stáva novým domovom Mannovej rodiny. Illies opisuje, ako sa vila La Tranquille, kde rodina žije, stáva kultúrnym a historickým miestom. Mannovci organizujú literárne večery a stretávajú sa s ďalšími prominentnými exulantmi, ako je Lion Feuchtwanger. Tieto večery ponúkajú nielen nádych normálnosti v neľahkom každodennom živote, ale sú aj znakom intelektuálnej vitality, ktorá pretrváva aj napriek nepriaznivým okolnostiam. V lete 1933 Thomas Mann a jeho rodina pracovali na zabezpečení svojej finančnej situácie napriek vyvlastňovaniu nacistami. Časť svojho majetku previedli do Švajčiarska, čo stabilizovalo ich živobytie sanary-tourisme.com správy
Vnútorné konflikty a rodinné napätie
Situácia pre Mannovcov však nebola charakteristická len vonkajším tlakom. Sám Thomas Mann bol v hlbokej vnútornej kríze a bojoval so svojou identitou emigranta. Cítil sa ponížený, keď bol takto označený a vo svojich denníkoch vyjadril „vnútorné odmietnutie mučeníctva“. Neistota návratu do Nemecka naňho doľahla najmä po skonfiškovaní jeho mníchovskej vily. Podľa literaturportal-bayern.de mal pocit, akoby „spadol z neba“, čo je v kontraste so skúsenosťami iných emigrantov, ako bol Heinrich Mann, ktorý čelil vlastným bojom v opozícii.
Hoci tlak zvonku bol veľký, niektoré z Mannových detí, ako Erika a Klaus, žiarili neúnavným nasadením proti nacistom. Snažili sa otca povzbudiť, aby neklesal na duchu a nevracal sa do Nemecka. Napätie v rodine však eskalovalo, najmä v súvislosti s Klausovým angažovaním sa v exilovom časopise „Diesammlung“. Thomas Mann sa snažil zostať verný svojmu prísnemu každodennému životu, čo sa odrážalo v jeho starostlivých záznamoch o vlastnom zdraví.
Pohľad späť a do budúcnosti
Illies vo svojej tvorbe využíva denníky a memoáre na osvetľovanie zložitých vzťahov Mannovcov a ich okolia v rokoch exilu. Napriek nepriaznivým okolnostiam a pochybnostiam, ktoré trápili Thomasa Manna, dokázal svojím literárnym pohľadom zohrať v exile dôležitú úlohu. So zmesou smútku za starým a hľadaním nového miesta v živote vznikla intenzívna kultúra spomínania, ktorá pretrvala aj po exile. Illies, doplnený o spomienky a príbehy jeho detí, ponúka nový pohľad na život Mannových v tomto rušnom období. Osvetľuje tak nielen jednotlivé osudy, ale aj kultúrny odkaz, ktorý po sebe rodina zanechala.